Hriech je najprefíkanejšia zbraň v rukách nepriateľov človeka.  

A občas ho používajú aj bratia, čo roky slúžia Otcovi a nikdy neprestúpili jeho príkazy. 

Mal som vo farnosti riaditeľa školy. Keď som tam prišiel, bol už na dôchodku. Riaditeľom bol v čase komunizmu. Po revolúcii, pomaličky a pokorne, začal chodievať do kostola. Našiel si v ňom svoju lavicu, kde sa cítil v bezpečí. Sedával v nej pravidelne, nielen v nedele.

Občas ma požiadal o rozhovor. Úprimne hľadal odpovede na výzvy z evanjelia. Pýtal sa na podobenstvá. Pýtal na učenie Cirkvi. A priznával, že je vďačný, že je sloboda a že môže verejne vyznávať vieru.

Občas o ňom rozprávali iní. Ako o starom komunistovi. Prezliekol kabát. Vytŕča sa v kostole, akoby ani nebol súčasťou nedávnej histórie prenasledovania veriacich. Rozprávali o ňom povýšenecky. Ako bratia, čo nikdy neodišli z domu. A teda ani nikdy nemuseli domov hľadať.

Márnotratní sa vracajú domov. To je vždy dobrá správa: pre Otca i pre strateného syna. 

Mala by byť dobrá aj pre bratov, čo nikdy Otca neopustili. 

Ak by som bol tým verným bratom ja, najskôr by som si vyberal z týchto možností:

Mohol by som sa postaviť po pravici Otca – to by však bolo trúfalé, keďže Otcovi sa ani jeho najvernejší syn rovnať nemôže.

Mohol by som sa postaviť medzi Otca a brata, a karhavo, z pozície syna, čo domov nikdy neopustil, by som sa díval na svojho strateného brata – čo by bolo rovnako trúfalé, keďže stavať sa chrbtom k Otcovi by som neodporúčal nikomu.

Čo by som však odporúčal je postaviť sa vedľa brata a spolu s ním sa dívať na Otca – pokorne, pravdivo a s vedomím, že nám obom v žilách koluje tá istá zradcovská krv, ktorá potrebuje očistiť krvou Spasiteľa. 

Lebo tí, čo domov opustili, i tí, čo doma ostali, sú na Otcovi rovnako závislí. Ako na milosrdnom Otcovi.

Chcem na to pamätať – len aby som sa nikdy neotočil Otcovi chrbtom.

Autor: Vladimír Štefanič