Už som si zvykol, že na dvore občas vidím srny, líšky, jelenice alebo jeleňa. Občas im po zotmení svietim baterkou do očí. Oni potom svietia na mňa očami, čo žiaria jak svätojánske mušky.

Už niekoľko mesiacov mi na kopec za farou chodievajú srny. Matka so svojím mláďaťom. Určite vedia, že nie som poľovník a predsa ich plachosť mi dosiaľ nikdy nedovolila dívať sa na ne zblízka.

Najskôr som ich pozoroval iba spoza okna. Ako zlodej.

Neskôr som sa odvážil poodchýliť dvere. Ukázal som sa im a dal im z tváre do tváre najavo, že ich potichu sledujem už dlhší čas. Keď si ma všimli, zutekali.

Urobil som to niekoľkokrát. Napokon mi predsa len dovolili, aby som sa na ne díval spoza dverí. Bral som to ako ústretové gesto nášho tajomného priateľstva. Samozrejme som si domýšľal.

Potom som sa odvážil vyjsť na dvor. Raz. Dvakrát. Niekoľkokrát. Vždy zutekali, len čo som prekročil prah dverí.

Až napokon, po dlhých mesiacoch nášho priateľstva, som ich videl znova.

Najskôr som ich pozoroval spoza okien. Potom som odchýlil dvere. Hneď si ma všimli. Pokojne však vyhrabávali korienky spod snehu, akoby som tam nebol. 

Odhodlal som sa opäť vystúpiť na dvor, hoci som riskoval, že sa znova rozbehnú do divočiny. Dvihli hlavy. Jedna sa mi zadívala do očí. No po chvíli ma opäť ignorovala. Dovolili mi dokonca, aby som sa prešiel po dvore. Niekoľko metrov pod nimi. 

Vedeli o mne, a predsa nezutekali. A tak som si ich konečne obzrel zblízka.

Naozaj to trvalo dlhé mesiace, kým mi dali šancu priblížiť sa. No napokon mi ju dali. Lebo som bol tichý…

Blahoslavení tichí. 

Nie mlčanliví, nemýľme sa, ale tichí.

Lebo tichí sú tí, čo neplašia krehké a plaché duše, ktorých je plný svet.

Tichí sú tí, ktorí dovolia krehkým, aby sa priblížili, priatelili a napokon aj uzdravovali…

Autor: Vladimír Štefanič