Jozef nebol kráľ. Určite mal mozoľnaté ruky z práce a nohy z cesty do Betlehema.
Mária nebola kráľovná. Určite mala pod očami čierne kruhy a po dlhej ceste púšťou smrdela potom.
Jozef a Mária boli obyčajní.
Vďakabohu.
Betlehem v tú noc, keď prišiel na svet Boh v dieťati, bol obyčajným mestom či dedinou. Obloha bola bez ohňostrojov. Ulice bez mešťanov s palmami, ktorí by vítali novonarodeného kráľa. Nik nestrieľal konfety či šampanské, ani neprestieral červené koberce.
Betlehem bol v tú zázračnú noc obyčajným mestom.
Boh prichádza medzi nás cez všedných ľudí, vo všedných dňoch a na všedných miestach.
„Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi,“ napísal o novonarodenom dieťati evanjelista Ján.
Áno, sú takí, ktorým obyčajnosť nestačí. Takí, čo by chceli byť viac, než sú a mať viac, než majú. Akoby nerozumeli, že Bohu naša obyčajnosť stačí. A nám zasa stačí, aby sme ho prijal v čase, ktorý žijeme, na mieste, kde žijeme a takí, akí práve sme.
A dá nám moc stať sa Božími deťmi. Ba ešte viac.
Urobí si z nás cestu a most. Urobí si z nás svoj hlas. Veď vianočný príbeh nás učí, že Boh vchádza do sveta cez všedných ľudí, vo všedných dňoch a na všedných miestach.
Teda aj tam, kde som ja.
Autor: Vladimír Štefanič
