Muži na gauči pod oknom sa zhovárajú o futbale. Zhodnotia, čo zhodnotiť dokážu a posunú sa ďalej. Domácnosť. Dom. Záhrada. Jeden potrebuje opraviť plot. Druhému zateká strecha. A tretí nahlas premýšľala, že si na jar urobí veľkú skalku pred domom.
Ženy v opačnom kúte obývačky futbal nezaujíma. Hovoria o koláčoch. Pred Vianocami experimentovali. Banánová, vanilková, čokoládová plnka. Kokosová, margarínová, čokoládová poleva. Koláče. Zákusky. Cukrovinky.
Za večer začujem reči o ekonomike. O zdravotníctve. O politike. O zábave. O všetkom, čím žije dnešná spoločnosť.
A potom vstúpi do miestnosti mamička. V náručí nesie dieťa v perinke.
Usmejem sa, lebo táto chvíľa je vždy zázračná.
Všetci sa usmejú. A stíchnu!
Malé dieťa svojim zázračným zjavom prehluší všetky témy. Nik už nemyslí na futbal. Ani na šaty. Ani na koláče, či skalku pred domom. To malé dieťa si vezme všetku pozornosť iba pre seba. Ako keby ich oslobodilo od každodenných starostí iba tým, že je.
Toto dokážu deti!
A toto si želá s nami urobiť aj dieťa z Betlehema! Vziať na seba všetku našu pozornosť, aby sa v jeho zázračnej prítomnosti rozplynulo všetko, čo je v našom príbehu zbytočné a dočasné.
Kiežby sa tak stalo už dnes.
Autor: Vladimír Štefanič
