Jozef bol skvelý chlap.

Múdry a spravodlivý. A vždy sa k Márii správal úctivo. Dokonca aj vtedy, keď sa vrátila od Alžbety s veľkým bruchom.

Muselo to byť zvláštne zvítanie. Mária je tehotná, a on vedel, určite vedel, že nie je otcom.

A predsa na ňu nekričí. Nenadáva. Nenechá ju ukameňovať. Premýšľa, ako by ju prepustil potajomky. Len aby jej neublížil. Správa sa k nej úctivo, hoci môže mať pocit, že ho Mária podrazila, podviedla a oklamala.

Mária bola skvelá žena.

Po troch mesiacoch sa vráti od Alžbety a mlčí.

Správa sa k Jozefovi rovnako ako predtým. Neťahá ho hneď do kúta a nesnaží sa mu vysvetliť, prečo je tehotná. Nevysvetľuje. Mlčí.

Trpezlivo a potichu nesie bolesť, ich spoločnú bolesť a verí…

Rodina. Vzájomná úcta. V ľahkých, ale i ťažkých časoch. Vraj je to zložité…

Lebo správať sa k sebe rovnako úctivo a s láskou – raz na rozhorúčenom slnku, inokedy v mrazivom daždi – sa dá len s neochvejnou vierou, že Boh sám urobí dobro, ktoré je v rodine potrebné urobiť.

A tak sa stalo aj vo svätej rodine.

Boh sám vysvetlí Jozefovi, prečo je Mária tehotná. Lebo sa k nej správal úctivo, aj keď sa cítil zradený. 

A Boh sám ospravedlní Máriu. Lebo sa k Jozefovi správala úctivo, aj keď vnímala, že o nej pochybuje.

Boh v našich rodinách dokáže vysvetliť a ospravedlniť všetko iba vtedy, ak sa k sebe budeme v dobrých i zlých časoch správať s rovnakou úctou.

Urobil tak pre Jozefa. Urobil tak pre Máriu. A urobí tak aj pre nás.

Autor: Vladimír Štefanič