Bol jeden mladý muž. Pribehol k Ježišovi a opýtal sa ho, čo má robiť, aby bol spasený. Ježiš sa na neho skúmavo zadíval a opýtal sa ho, či pozná prikázania.
„Poznám,“ potešil sa mladý muž, „zbohooooom…“
Zakýval Ježišovi na pozdrav a už ho nebolo. Dostal, po čo prišiel. Dostal a odchádzal spokojný.
Bol druhý mladý muž. Pribehol k Ježišovi a tiež sa opýtal, čo má robiť, aby bol spasený. Aj na neho sa Ježiš zadíval skúmavo a opýtal sa, či pozná prikázania.
„Poznám všetky,“ vysvetľoval mladý muž, ba aj ich vymenoval, keďže ich dodržiaval od svojej mladosti. Ale nezakýval Ježišovi na pozdrav. Neodišiel, aj keď si mohol myslieť, že už dostal, po čo prišiel. A tak sa na neho Ježiš zahľadel s láskou a povedal, aby sa zbavil všetkého, čo má. A nech potom príde zas, aby ho nasledoval. A mladík ostal smutný.
Chyba. Mal odísť, hneď ako dostal odpoveď. A nemusel byť smutný. Nemusel riešiť svoj majetok. Mohol byť spokojný, ako ten prvý mladý muž. Stačilo povedať poznám a ďakujem za odpoveď. Mohol byť rád, že stačí iba poznať prikázania a neťahať viac tigra za fúzy.
Bol tretí a štvrtý a tisíci a miliónty mladý muž či žena… stretávam ich okolo seba každodenne. Raz im kedysi dávno ktosi povedal – možno stará mama, možno kolega v práci – čo stačí robiť, aby boli spasení. A odvtedy tak robia… to najmenej a bez ďalších otázok.
„Poznám prikázania,“ povie jeden, „zbohoooom…“
„Nikoho som nezabil,“ povie druhý, „zbohoooom…“
„Chodím každý rok do Levoče,“ povie ďalší, „zbohoooom…“
„Nekradnem,“ povie ôsmy, „zbohoooom…“
„Spovedám sa pred Vianocami,“ povie trinásty, „zbohoooom…“
„Nikdy som nepodviedol svoju ženu,“ povie dvadsiaty, „zbohooom…“
A utekajú preč. Spokojní, že dostali, že majú, že vedia, čo stačí ku spáse.
Nepočkajú, kým sa na nich Ježiš zadíva s láskou, aby im povedal to, na čom naozaj záleží. A nedovolia, aby išiel do hĺbky, až na koreň našich závislostí, až na miesta, ktoré si chceme nechať iba pre seba.
Autor: Vladimír Štefanič
