Na vrchu sa pred nimi premenil (Mt7,1), len aby sa nezabudlo na nebo, keď je zem bezútešná pre človeka. Občas špina zeme prekryje všetko, aj nebo, aj slávu… a On nechcel, aby sme zabudli, že ten, kto s ním dokáže vytrvať v bolesti zeme, dostane účasť na sláve Jeho neba.

Zem je predsa len zem. Na počiatku pustá a prázdna. A nielen na počiatku.

Zem je miesto, kde sa bozkom zrádzajú priatelia. Zem je miesto, kde aj tie najvznešenejšie úmysly požiera faloš a sebectvo. Zem je miesto, kde sa dobro považuje za slabosť a nezištná pomoc za bláznovstvo. Zem je miesto, kde nevinných križujú a zradcom volajú na slávu. Zem je miesto, odkiaľ prekĺzol do raja had a kam sme boli vyhnaní.

Zem má moc, ktorou v nás ničí nebo.

Keď Ježiš rozpráva apoštolom o svojej smrti, oni nechápu a ani nemôžu pochopiť, ako je možné, že Boží syn sa na zemi musí skloniť pred farizejmi a zákonníkmi, pred zlom a nenávisťou. Akoby bola zem mocnejšia. Najmocnejšia. Definitívna. A tak ich vezme na vysoký vrch, kde sa pred nimi premení. Aby sa nezabudlo, že je nebo a že ak bude apoštol rovný s Ježišom v bolesti, tak potom i v sláve.

Mojžiš a Eliáš. Obyčajní ľudia. Z mäsa a kostí. Verní Bohu v utrpení a tak aj v sláve. Peter ich videl ako sa rozprávajú s Ježišom. Priatelia z neba. Oslávení ľudia. Bohom. Na nebi.

Apoštoli potrebovali vidieť, že nebo je a že jeho sláva je mocnejšia než čokoľvek pusté a prázdne na zemi, čo zožiera dušu človeka. Videli premeneného Pána a pri ňom ľudí, čo sa raz dávno ako oni rozhodli počuť i vypočuť slová: poď za mnou.

Zem je miesto, na ktoré sa Boh díva iba kvôli človeku.

Kým nebo je miesto, na ktorom chce Boh s človekom žiť.

Len aby sa nezabudlo…

Autor: Vladimír Štefanič