Možno sme podcenili niečo, čo Ježiš považoval za výsostne dôležité: Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby svet uveril, že si ma ty poslal.

Podcenili sme jednotu, vďaka ktorej svet uverí v Ježiša.

Osobná viera je fajn. Môj vzťah s Ježišom je fajn. Moje prežívanie viery je fajn. Ak sa však nedeje v spoločenstve, ak sa nedeje zajedno s babičkou v lavici predo mnou, ako keby tá bola moja sestra, či s mužom v kúte kostola, akoby ten bol môj skutočný brat, tak moja osobná viera nijako nenapĺňa Ježišovu túžbu, aby sme išli do celého sveta a hlásali pravdu o Bohu, o sebe a o človeku.

Je to podobné ako v tom príbehu, keď sa matka s dcérou a synom vyberú k rieke. Kým dcéra, zdatná plavkyňa, sa prechádza s matkou po brehu, chlapec sa motá nebezpečne blízko pri vode. Matka syna napomína, on však neposlúcha. Šmykne sa, padne do rieky a topí sa. Vtedy sa dcéra hodí matke okolo krku a potešuje ju slovami: „Neplač, mama, mal ťa poslúchať! Ak sa utopí, budeš mať ešte mňa… a ja budem vždy poslušná!“

Taká je občas aj naša viera. Až príliš osobná, až príliš iba naša. Čo však znamenajú všetky naše sľuby, ktoré dávame Bohu a všetka naša viera, ak nie sme ochotní skákať do vody?

Hoci vidíme a zažívame koľko zla robí nejednota v rodine, nejednota v parlamente, nejednota v Cirkvi, nejednota v kolektíve, v triede a nejednota vo farnosti, predsa o tú jednotu, podobnú jednote Otca a Syna – ako si ju želal Ježiš – nijako nebojujeme.

Podcenili sme jednotu. Zabudli sme, že na nej záleží. A postavili sme okolo seba múry, natiahli ostnaté drôty a žijeme si iba to svoje – vo svete i vo viere, ako keby Ježiš mohol byť iba náš… akoby taký chcel byť.

„Aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal!“ takto sa modlí Ježiš. Aby boli jedno. Aby svet uveril. Myslím, že by sme túto zabudnutú modlitbu mali brať vážnejšie…

Autor: Vladimír Štefanič