Ako smutne znie z Ježišových úst veta: „Keby ste ma milovali…“

Znie tak ľudsky. Ako keby už dal na váhy to, čo sa ešte len chystá urobiť a to, čo robí človek pre neho. A tá polovica, na ktorej je jeho obeta na kríži, padá dolu ako blesk, kým naša polovica – naša láska k nemu, ľahká ako pierko – nikdy nepreváži to, čoho sa vzdal Boh pre človeka.

On vie, že nemilujeme spôsobom, akým On miluje.

Popravde, prieči sa mi povedať Bohu: „Milujem ťa!“ Prieči, lebo nie je možné oklamať Boha ani sladkými rečičkami ani psím pohľadom. A tak nehovorím, čo by bolo číre klamstvo.

Priznávam, nemilujem Boha dosť.

Občas mu poviem zahanbene: „Mám ťa rád!“ Zahanbene, lebo viem, že by som chcel milovať viac, že on by chcel viac a že nedávam dosť, hoci on dal všetko.

A potom sa vrátim k nádeji. 

Lebo láska je z Boha. Skutočná láska nie je z človeka, ale z Boha. Ako dar. Ako milosť. Ako niečo, čo nie je v mojich silách robiť.

Vrátim sa k tej nádeji, že Boh vidí všetko: moju túžbu zveriť mu všetko, moju túžbu milovať ho vo všetkom, moju túžbu po láske, akou sa nemôže chváliť z ľudí nik…

Bohu stačí tá túžba. Lebo to je všetko, čo je z nás. Viem, komu som uveril. Viem, koho chcem milovať a nasledovať. To všetko viem… ale milovať Boha celým srdcom, to je dar.

Nech ma teda Boh obdaruje. Znova. 

Autor: Vladimír Štefanič